Pri posudzovaní ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní všeobecných súdov ústavný súd prihliada na tieto kritériá:
a) skutková a právna zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,
b) správanie účastníka konania (strany sporu)
c) postup súdu.
Vo vzťahu k právnej a faktickej zložitosti veci sa skúma skutková a právna stránka sporu z hľadiska ich obtiažnosti, skúma sa, či ide o bežný, alebo skutkovo a právne náročný spor. Z hľadiska skutkovej stránky môže ísť o posudzovanie, či je v konaní veľké množstvo účastníkov (či už na strane žalobcu, alebo žalovaných), či bolo pre rozhodnutie potrebné vykonať množstvo dôkazov (veľa svedkov, listinných dôkazov atď.), či bolo potrebné pre skúmanie odborných otázok pribrať znalca, tlmočníka a pod. Pri právnej stránke sa skúma zložitosť odborných právnych otázok, ich rozsah, atď. Môže sa prihliadať aj nato, či bolo potrebné vykonávať dokazovanie v cudzine, prípadne zisťovať obsah cudzieho práva.
Správanie strany sporu sa posudzuje najmä s ohľadom na osobu sťažovateľa, či svojou pasivitou nebrzdil postup súdu (nereagovanie na výzvy súdu, nezaplatenie poplatkov, nedostavenie sa na pojednávanie, ak bola jeho účasť potrebná), prípadne to, či svojím aktívnym konaním nesabotoval plynulý postup v konaní (napr. neodôvodnené sťažnosti, podanie neúplnej žaloby, či iných návrhov a podaní, ktorých chyby bolo potrebné odstraňovať, atď).
Postup konajúceho súdu sa skúma z hľadiska priebehu konania a aj z pohľadu prijatia opatrení na zabránenie, či odstránenie prieťahov. Napríklad môže ísť o zabezpečenie zastupujúceho sudcu, aby sa pojednávanie nemuselo odročovať pre neprítomnosť práceneschopného sudcu, rozhodnutie veci bez pojednávania s tým, že sudca zabezpečí súhlasy účastníkov s prejednaním veci bez pojednávania, včasné nariaďovanie pojednávaní a príprava na ne tak, aby nemuseli byť bezdôvodne odročované. Môže to byť aj otázka správneho výberu znalca, jeho včasné ustanovenie a včasné a správne určenie otázok, ktoré má znalec zodpovedať. Má sa pritom zato, že veľká vyťaženosť sudcu množstvom pridelených vecí, nedostatok sudcov, alebo iných pracovníkov súdu nie je dôvodom na odmietnutie ústavnej sťažnosti, pretože prieťahy síce môže spôsobiť sudca, ale za prieťahy zodpovedá súd (a prostredníctvom súdu štát) ako taký a ten je spôsobilý a aj povinný zabezpečiť plynulosť prejednania a rozhodnutia veci, pretože na to disponuje systémovými prostriedkami (zmena rozvrhu prideľovaných vecí, určenie zastupujúceho sudcu, možnosť náboru sudcov a iných pracovníkov, či využitie iných organizačných alebo materiálnych prostriedkov, a pod.). Napokon sa skúma aj celková dĺžka konania a ak je konanie extrémne dlhé (v desiatkach rokov), ústavný súd už ani nemusí skúmať jednotlivo jeho priebeh.
Odstránenie prieťahov nenastáva prerokovaním veci, teda napr. vykonaním pojednávania, alebo inými úkonmi súdu počas konania (výzva na vyjadrenie, ustanovenie znalca, výzva na úhradu súdneho poplatku, obhliadka a pod.). Odstránenie prieťahov nastáva až právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým konanie končí. To zároveň znamená, že účastník konania už nemôže úspešne podať ústavnú sťažnosť na prieťahy v konaní v okamihu, keď súd právoplatne rozhodne o jeho spore. Takáto ústavná sťažnosť bude odmietnutá okrem prípadu, keď ide o sťažnosť týkajúcu sa konania o priznaní náhrady trov v konkrétnej výške (o výške trov konania sa totiž rozhoduje až po právoplatnom skončení konania).
Comments